For Honor – recenzia hry |

For Honor
je duchovným dieťaťom Jasona Vandenberga
, ktorý pôsobil ako projektový manažér. Samotná myšlienka hry sa objavila pred 15 rokmi, keď sa Jason prvýkrát začal zaujímať o nemeckú školu šermu. Ide o historický štýl boja, ktorý aktívne využívala Svätá ríša rímska, trvajúci až do renesancie a raného novoveku. Niektoré z hlavných princípov školy boli rýchlosť, malé množstvo šťastia a taktické plánovanie takmer každého úderu. Náročnosť teoretickej časti bola navyše často zatienená významom praxe. Toto bolo skutočné umenie a prívrženci tejto školy boli akýmsi umelcom, ktorí maľovali svoje plátna krvou padlých nepriateľov. Povzbudený týmto všetkým si Jason myslel, že by bolo dobré prispôsobiť hojdanie mečom v reálnom živote do herného formátu.

Samá darebnosť. Nedesí len svojou stredovekou hokejovou maskou, ale aj krvilačnosťou.

Jasonova posadnutosť tvorbou hry o fintách s mečmi rástla stále viac a viac nových nápadov a detailov a potom vstúpila na scénu
Ubisoft
, rozhodol, že tento koncept by mohol priniesť dobré zisky, a dal zelenú vývoju hry. Čo z toho vzniklo, môžete vidieť sami.

Hoci
For Honor
Podľa všetkého ide o hru pre viacerých hráčov, má aj príbehovú kampaň, ktorá je určená ako pre single play, tak aj pre živé kooperácie. Štrukturálne sú dobrodružstvá Vikingov, samurajov a rytierov rozdelené do troch kapitol – jednej pre každú z frakcií –, počas ktorých sa autori pokúsili odhaliť niektoré postavy a ich motiváciu, predstavili hráčovi hlavné a vedľajšie postavy a pokúsil sa tiež ukázať rozsah odvíjajúceho sa neporiadku, ktorý začala jedna silná a nezávislá dáma.

Vizuálne vyzerá hra celkom dobre a na všetkých platformách.

Od scenára nečakajte žiadne odhalenia. Príbeh je prešitý bielymi niťami a je pretkaný nezmyselnými a prázdnymi dialógmi, ktoré sú často potrebné len na to, aby znovu ukázali chlad tej či onej postavy, alebo jednoducho preriedili ticho v herných videách. Justiciar Cross, ktorý má na starosti obliehanie pevnosti, teda takmer na začiatku hry navrhne veliteľovi, aby prestal prelievať krv svojho ľudu a všetko vyriešil súbojom, čo v ňom vyvolá takmer hystériu a paniku. , ktorú ani nenapadne skrývať. O niečo neskôr bude antagonistka hry, Apollyon, hovoriť o vlkoch a ovečkách a napichovať bezmocných rytierov na svoj obrovský meč.

Kampaň pre jedného hráča je však stále nezabudnuteľná vďaka svojim energickým prenasledovaniu koní, veľkolepému obliehaniu niekoľkých pevností pomocou obrovských baranov a obliehacích zbraní a dokonca aj hre s obrovským slonom.

Škoda, že obliehania ubiehajú príliš rýchlo.

Keď už hovoríme o Apollyone. Hlavná záporačka o sebe netvrdí, že je najlepšia, no so svojimi priamymi povinnosťami sa vyrovnáva celkom dobre. Ľahko dokáže vzbudiť strach aj u svojich spojencov a ukázať nepriateľom, že zapletať sa s ňou je pre nich drahšie a jej hlúpy a na prvý pohľad nezmyselný plán rozpútať rozsiahlu vojnu všetkých s každým bližšie ku koncu. z hry nebude pôsobiť tak hlúpo. No možno len trochu.

Hlavným posolstvom je, že vojna je zlá, ale nevyhnutná. V povahe hlúpych ľudí je navzájom sa ničiť a kúpať sa v riekach krvi a niet z toho úniku.

Kampaň v
For Honor
skôr je potrebné zoznámiť hráča s rôznymi hernými triedami, ukázať všetky ich silné a slabé stránky a tiež naučiť základy hry. Robí to jednoducho dokonale. Úlohy sú štruktúrované tak, aby naplno odhalili potenciál každého hrdinu. Tu máte Držiteľov, ktorí ako súčasť obrovskej armády útočia na nepriateľské pevnosti a sekajú nepriateľských generálov do guláša; doručovateľov, ktorí sa potichu plížia za nepriateľské línie, aby spôsobili sabotáž a roztrhali brucho bradatým barbarom; alebo Kensei loví nepriateľov v bambusových húštinách a trestá zbabelcov. Žiaľ, vývojárom sa nepodarilo prísť na to, ako využiť všetkých tucet dostupných hrdinov v kampani, a tak zostalo bez práce niekoľko zaujímavých bunglerov.

Vikingovia robia svoje obvyklé veci — nájazdy, vraždy a lúpeže.

Kampaň tiež učí hráča využívať prvky prostredia, ako sú hroty vyčnievajúce zo stien, ktoré spôsobujú nehody, vriace gejzíry, strmé útesy a mnoho ďalšieho, ako aj dôležitosť tímovej práce. Je len škoda, že umelá inteligencia vašich spolubojovníkov vás občas núti zavrieť hru do pekla a spáchať hara-kiri. Degeneráti ľahko zabudnú na ciele misie a nič ich nestojí, keď sa zrazu prestanú a začnú počítať vrany, zatiaľ čo vás povedzme shugoku spracuje na mleté ​​mäso so svojím kanabo. Alebo niekedy zasahujú, keď ich pomoc absolútne nie je potrebná. Najradšej však dobijú nepriateľov, s ktorými sa nečestne dlho naťahujete.

Ale ako už bolo spomenuté, kampaň v
For Honor
je skôr len dlhou tréningovou úlohou, ktorá má hráča zoceliť pre nemilosrdný režim pre viacerých hráčov. Na úplnom začiatku hry ste požiadaní, aby ste si vybrali jednu z troch frakcií a potom prispeli k spoločnému dobrému cieľu vyžmýkaním území od ostatných frakcií. Stojí za zmienku, že výber frakcie neovplyvňuje dostupných hrdinov. Takže v hre za rytierov sa môžete ľahko vyskúšať v úlohe Nobushiho alebo fúzatého barbara s dreveným štítom. V hre sú tri strany: Vikingovia, samuraji a rytieri. Každá strana ponúka na výber štyroch hrdinov, z ktorých každý je svojím spôsobom jedinečný, hoci niektoré črty zdieľa so svojimi kolegami z iných frakcií. Sú medzi nimi skutoční hrdinovia, oblečení v ťažkom brnení a schopní bez problémov odolať niekoľkým úderom do hlavy obojručnou sekerou, ale nechvália sa obratnosťou; existujú obratní, rýchli a chatrní zabijaci, ktorí sa hravo vyhýbajú nepriateľským útokom, no zároveň spôsobujú značné škody; Existujú aj vyváženejšie triedy, ktoré môžu ľahko hrať obranu aj útok.

Toto zďaleka nie je najväčšia bitka s nepriateľskými silami.

Multiplayer, v ktorom hráči strávia leví podiel času, je rozdelený do piatich herných režimov: „Zachytenie územia“, „Duel“, „Zabitie“, „Vyhladenie“ a „Skirmish“. Najjednoduchšie sú „Duel“ (boj 1 na 1) a „Slaughter“ (4 na 4 kaša), v ktorých sa hráči musia čo najrýchlejšie zabiť. Tieto režimy však možno právom považovať za najzaujímavejšie, pretože práve v nich sa hra odhaľuje naplno. Musíte aktívne využívať prvky prostredia, sledovať stav výdrže vybranej postavy a snažiť sa nenechať sa privrieť do kúta a svoje akcie plánovať niekoľko krokov dopredu.

Za rovnako zaujímavý režim možno považovať „Territory Capture“, v ktorom hráči zmiešaní s drobnými extra vojakmi bojujú o kontrolu nad niekoľkými bodmi na mape. Jediná škoda je, že všetka zábava z účasti na brutálnej bitke môže rýchlo vyprchať kvôli neprehľadnému používateľskému rozhraniu. Desiatky vojakov mihajúcich sa pred vašimi očami veľmi sťažujú efektívny boj s ostatnými hráčmi a takmer vám úplne zakrývajú výhľad.

Prostí vojaci fungujú ako potrava pre delá, ktoré pred hrdinami nezachránia ani štíty.

Víťazstvá hráčov majú vplyv aj na celkovú mapu sveta a pomáhajú vybranej frakcii zaujať nové územia. Motiváciu hráčov vydať zo seba všetko poskytuje množstvo vychytávok a štýlové oblečenie, ktoré slúži ako odmena za ich uskutočniteľný prínos pre spoločnú vec. Okrem poburujúcich nových predmetov si hráči môžu za skutočné peniaze alebo tvrdé mince kúpiť rôzne vybavenie, ktoré ovplyvňuje rôzne kvality vybraného hrdinu – rýchlosť a silu útoku, výdrž atď. Našťastie tieto veci výrazne neovplyvňujú hrateľnosť, pretože výsledok bitky stále závisí od priamosti rúk hráča a sú k dispozícii iba v režimoch 4v4.

Hlavné sťažnosti týkajúce sa
For Honor
Systém výberu protivníkov a spolubojovníkov v režime pre viacerých hráčov možno považovať za úplne rozbitý. Hra nás často postavila proti tímu bobbleheads ovládaných AI proti tímu iných hráčov, samozrejme s predvídateľnými výsledkami. Alebo, čo je ešte horšie, hra nás uvrhla do tímu zbytočných kôrovcov, úplne neznalých herných mechanizmov, ktorí sa častejšie kúpali vo vriacich gejzíroch a topili sa v močiaroch, než akokoľvek pomáhali.